Liptovská Kokava
Od počiatkov svojej existencie obyvatelia Liptovskej Kokavy cirkevne patrili k farnosti svätého Martina v Dovalove a tu navštevovali aj kostol. Tak to bolo až do obdobia reformácie, keď dovalovský kostol v rokoch 1611 - 1709 používali protestanti. V roku 1667 bola Kokava znovu začlenená k rímsko-katolíckej farnosti svätého Martina v Dovalove a dovalovskému farárovi patrili aj všetky cirkevné poplatky od farníkov z Kokavy. Podľa kanonických vizitácií (prehliadky farnosti) na začiatku 17. storočia už v Liptovskej Kokave existovala drevená kaplnka zasvätená apoštolom svätému Šimonovi a svätému Júdovi. V rámci náboženských búrok v prvej polovici 17. storočia bola kaplnka niekoľko-krát v rukách protestantov, ktorí sú v dobových písomnostiach označovaní aj ako “luteranos” - luteráni. Z rokov 1667-1694 sú záznamy, že bola v rukách katolíkov ako filiálny kostol dovalovskej farnosti. Kaplnka bola malou drevenou stavbou s jedným krídlovým oltárikom a jednoduchou drevenou kazateľnicou. Išlo o bezvežovú stavbu, vedľa ktorej stála drevená zvonica s jedným zvonom.
Podľa kanonickej vizitácie zo začiatku 19. storočia bola v Liptovskej Kokave v roku 1802 založená rímsko-katolícka triviálna škola. Zakladateľom, patrónom a udržiavateľom školy bol štátny erár zastúpený Likavsko-hrádockým panstvom. Na náklady panstva bola v roku 1802 postavená aj drevená budova školy pozostávajúca z učebne a bytu pre učiteľa. Rímsko-katolícka škola v Liptovskej Kokave bola jednotriedna a v 19. storočí slúžila pre deti z Liptovskej Kokavy a Pribyliny. Nedostatok žiakov jej existenciu neustále ohrozoval. V roku 1888 navštevovalo tunajšiu rímsko-katolícku školu len 5 žiakov z Liptovskej Kokavy a 5 žiakov z Pribyliny. V nasledujúcom roku sa už ich počet zvýšil na 15 žiakov. Učiteľské miesto bolo málo platené. Možno aj z tohto dôvodu sa tu učitelia neustále menili, a aj preto je len ťažko možné ich zo zachovaných materiálov zdokumentovať.
Na mieste spomínaného staršieho rímsko-katolíckeho dreveného kostola bol v rokoch 1825-1830 postavený rímsko-katolícky klasicistický kostolík svätého Šimona a Júdu, apoštolov. Bol projektovaný ako jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a vstavanou vežou na náklady Likavsko-hrádockého panstva. Patrуnom a udržiavateľom bol štátny erár v zastúpení Likavsko-hrádockého panstva. Na stavbe kostola si poddaní odrábali časť svojich poddanských povinnosti. Loď má valenú klenbu s lunetami. Hladké fasády doplňujú lunetové okná. Nad vchodom vo veži sa nachádza kartuša s letopočtom a termálne okno s čabrakami. Veža je umiestnená do priečelia kostola, ktoré je zakončené klasicistickým tympanónom. Do veže boli inštalované zvony z pôvodnej drevenej zvonice. Veľký zvon, Šimon, z roku 1641, s nápisom : “VIGITATE ET ORATE . ANNO DOMINI 1641 . MFK” uliaty zvonolejárom Michalom Kupczom z Nemeckej (Partizánskej) Ľupče, malý zvon Júda, uliaty v roku 1636 s nápisom : “ET VERBUM DOMINI MANET IN ALTERNUM . ANNO 1636 ” a malý zvon uliaty v roku 1829. (Pôvodné staršie dva zvony sa nezachovali boli odobraté v období prvej svetovej vojny na vojenské účely. V súčasnosti sa vo veži rímsko-katolíckeho kostola nachádzajú tri zvony. Veľký a stredný zvon sú nedatované a nesignované, malý zvon pochádza z roku 1829 a jeho autor je neznámy.) Rok uliatia najstaršieho zvona dáva možnosť predpokladať, že už v roku 1636 existovala v Liptovskej Kokave drevená zvonica alebo aj menšia drevená stavba v podobe kaplnky. V roku 1645 bola na jej mieste postavená nová drevená zvonica. (Pravdepodobne to bola zvonica na mieste dnešnej evanjelickej fary - na fotografii, ktorá bola zničená na začiatku 19.storočia.) Interiér kostola bol vybavený zariadením z pôvodného kostola. Hlavný rustikalizovaný rokokový oltár z roku 1772 s obrazom od Alojza Hýroša z Ružomberka. (Oltár bol renovovaný v rokoch 1802, 1805 a 1830.) Zo zariadenia staršieho kostola bola prevzatá aj neskorobaroková kazateľnica z roku 1765. Do parapetu boli inštalované obrazy evanjelistov z roku 1765. Maľovaný drevený chór bol vyzdobený oválnymi obrazmi pochádzajúcimi rovnako z 18. storočia.
Vojnovému besneniu v zázemí neušli ani zvony z kostolov. V Liptovskej Kokave boli zrekvirované dva veľmi staré zvony z rímsko-katolíckeho kostola. Na odlievanie diel boli aj z jednoduchých domácnosti rekvirované medené aj z iných kovov zhotovené kuchynské a iné náradie.
V 20-tych rokoch 20. storočia, konkrétne v rokoch 1926-1927, opäť v Liptovskej Kokave ožívala myšlienka znovuotvorenia rímsko-katolíckej ľudovej školy. Týmto snahám predchádzalo postavenie novej budovy rímsko-katolíckej školy, ktorú pod číslom 3653/1924 adm. povolil Okresný úrad v Liptovskom Hrádku. Budova bola drevená, čiastočne podpivničená a pozostávala z učebne a dvojizbového bytu pre učiteľa. Bola umiestnená na nižnom konci vtedajšej dediny pri rímsko-katolíckom kostole. Projekty na stavbu vyhotovil Ján Gallo. Potrebné drevo dodal hrádocký “erár” ako zástupca pôvodného panstva. Prácu vykonali obyvatelia Liptovskej Kokavy tak katolíci ako aj evanjelici. Školu sa však na dlho obnoviť nepodarilo. Od roku 1932 navštevovali znovu aj deti katolíkov evanjelickú školu, ktorá bola pre veľký počet žiakov už v roku 1928 rozšírená na trojtriednu.
